No, pravdu povediac, dnes večer som si pozrel blog môjho priateľa Jožka Stebnického http://stebnicky.blogspot.com/ a keďže som sa na akciách, o ktorých píše osobne zúčastnil a ich atmosféru prežíval a nasával, boli mi jeho myšlienky a pocity blízke, tak som sa prirodzene chcel k nemu pripojiť. Video, ktoré Jožko natočil na Hodošíku som si prehrával niekoľko krát ešte predtým, než ho vložil do blogu, keď ešte len viselo na http://www.youtube.com/watch?v=A9ACVHKqrKA (október 2010). Ja som na Hodošíku bol vtedy tiež http://jalec.rajce.idnes.cz/Hodosik_panychida_5.9.2010/ a keď sa konala panychída v tichu lesa na vrchole kopca, tak slová kňaza mali zvláštnu silu a bolo cítiť, že im okrem jedenástich prítomných načúva zopár stovák duší, ktorým je celý obrad venovaný. Samozrejme tu nepasovalo natáčať túto časť na video a tak ostali tieto okamžiky jedinečné. Spev Dany Kapraľovej celý zážitok umocnil a dal do tých zopár minút dych tejto zeme - zeme Rusínov. Pre tých, ktorí neviete, kde je Hodošík, tak je to v oblasti vysídlenej okolo priehrady Starina.
Panychída je krátka bohoslužba za zomrelých v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi. Je súčasťou pohrebu a často sa modlí aj na konci liturgie, resp. po nej, ak bola liturgia slúžená za zosnulých.
Na Hodošíku bola vykonaná opakovane po prvej, ktorú vykonal pred 40 rokmi vtedajší veľkopoľanský gréckokatolícky farár Miron Podhajecký. Viac o tom napísal Miro Buraľ v článku pre Klub vojenskej histórie Humenné. Bol som veľmi rád, že som sa takej udalosti zúčastnil, pretože napriek tomu, že sme stúpali hore riadnym kopcom a riadne sa spotili, pôsobila na mňa viac... duchovne.
Na vysokom kopci
vrchol vykosený,
na ňom kopu hrobov
v kruhu sústredených.
Kusy zbroji v lese
v lísti rozhádzané,
vyše šesťsto mŕtvych
žiadny z nich nevstane.
Boli veľmi mladí,
dvadsať liet im bolo,
z mnohých krajín prišli,
a žiť ... sa im chcelo.
